Prečo Škola, ktorej to myslí?

Príspevok prednesený pri príležitosti ukončenia vzdelávacieho programu v ZŠ J. G. Tajovského, Gaštanová ulica v Banskej Bystrici.

 V pedagogickej obci v poslednej dobe často rezonuje výrok Ericha Froma  Rozumom sme v 21. storočí, ale srdcom v dobe kamennej.“  Je to naozaj pravda?

21. storočie, vek informačnej revolúcie, naozaj dokazuje, že ľudský rozum je v oblasti vedy a techniky geniálny. Vďaka nemu sa ľudský život zmestí do maličkého mikroprocesora, umiestneného trebárs v mobilnom telefóne. Vďaka nemu môžeme z kresla v obývačke nakupovať tovar, platiť účty, posielať prihlášky na vysokú školu, zažívať adrenalín pri elektronických hrách, dokonca pozerať obľúbené filmy kdekoľvek sa nachádzame. Vo vlaku, na porade, v čakárni u lekára...Vďaka počítačom sa nám zmenšil svet. V okamihu sa spojíme s obchodným partnerom na inom kontinente, usporiadame školskú konferenciu, na skype vidíme svoje deti, ktoré si išli zdokonaľovať jazykové schopnosti do neslovanských krajín. Vivat technika, vivat elektronika, vivat ľudský rozum!

Veď vďaka tebe sa naša slovná zásoba obmedzila na skratky, značky, šifry, heslá, smajlíkov. Vďaka tebe nemusíme komunikovať s nepríjemnými úradníkmi, týrať si telo turistikou pri hľadaní malebných zákutí (stiahneme si ich z internetu). A tebe vďačíme aj za to, že napätie pri zápase domáceho klubu si pozrieme v teple domova a ešte si pritom v pokoji nazbierame tuky a cholesterol zo smažených zemiačkov, domácej klobásky či nejakých sladkostí.

A najúžasnejšie v tomto informačnom veku je, že človek sa stal úplne nezávislým, samostatným, slobodným. Zavrie za sebou dvere svojej izby, stlačí pár tlačidiel a už zažíva vzrušenie, výhry i prehry, lásky, zábavu...Všetci sú spokojní. Rodičia sa nehádajú kvôli malichernostiam, majú pokoj od detí, ktoré ich  neobťažujú zbytočnými pletkami a požiadavkami a sú presvedčení o ich dobrej výchove. Každý si žije svoj virtuálny život.

Ale čo život reálny? Odrazu zisťujeme, že nevieme s ľuďmi komunikovať, nerozumieme ich potrebám, obklopuje nás nezáujem, ľahostajnosť, sebectvo. A napadne nás otázka: „Sme naozaj takí rozumní, my, ľudia 21.storočia?“

Ľudia, ktorí si toto uvedomili, vedia, že nestačí byť len vzdelaným. Človek je odpradávna tvor spoločenský, pre svoj život potrebuje iných ľudí, a preto aj výchovu v  sociálnej a emocionálnej oblasti. Toto poznanie bolo implementované do Štátneho vzdelávacieho programu, ktorý sa zameriava na rozvoj žiackych kompetencií  nielen v oblasti kognitívnej, ale aj sociálnej a prosociálnej. Jednou z možností, ako takúto výchovu v školách zabezpečovať, je využívanie stratégií a metód, ktoré ponúka vzdelávací program Združenia Orava – Škola, ktorej to myslí.

S filozofiou vzdelávacieho programu som sa stretla už dávnejšie počas môjho osemročného pôsobenia na Metodicko- pedagogickom centre v Banskej Bystrici. Jeho metódy som využívala vo vzdelávaní učiteľov, ako aj vo vlastnom vyučovaní žiakov v ZŠ J.G. Tajovského. Keďže som si overila ich efektivitu, podporila som zapojenie sa učiteľov našej školy do vzdelávania v projekte. Uvedomovala som si skutočnosť, že účinnosť metód sa zvýši, ak sa budú uplatňovať koncepčne tak v rámci konkrétneho predmetu, ako aj v rámci celej školy. Zaujímalo ma, ako prijmú kolegyne ponúkanú vzdelávaciu stratégiu a ako dokážeme spoločne v kooperatívnych metódach fungovať. Taktiež som očakávala nové inšpirácie a variácie mne známych metód a techník, ako aj naučenie sa nových. Väčšinu z nich som využila vo vlastnom vyučovaní a prezentovala aj na vzdelávacích podujatiach.

Metódy vzdelávacieho programu ŠKTM napĺňajú požiadavky moderného vyučovania.  Podporujú aktívne učenie sa žiakov formou sociálneho, zážitkového, kooperatívneho učenia sa.  Mení sa rola učiteľa v triede, stáva sa facilitátorom učebného procesu. Motivácia žiakov pre učenie sa je zvýšená z viacerých dôvodov :

  1. Sloboda  (vo výbere partnera pre prácu, vo výbere úlohy, témy, vo výbere času a formy prezentácie ).
  2. Práca s chybou (chyba nie je považovaná za vinu, ale za prostriedok učenia sa).
  3. Hodnotenie (hodnotí sa, čo žiak vie, nie to, čo nevie; žiakom sú známe kritériá hodnotenia na tvorbe ktorých sa môžu sami podieľať; pozitívne hodnotenie- vyjadrenie podpory a dôvery...).
  4. Pravidlo „STOP“ (dieťa sa nemusí vyjadriť k téme, ktorá sa ho osobne dotýka ).
  5. Učenie sa pre život (učivo je evokované konkrétnymi veku primeranými situáciami, ktoré zodpovedajú intelektuálnej a emocionálnej vyspelosti žiakov, ako aj ich záujmom).
  6. Rôznorodosť metód a aktivít učenia sa (individuálna práca, kooperatívne vyučovanie, tvorivá dramatika, problémové vyučovanie, projektové vyučovanie, učenie sa vo dvojiciach, čitateľské a pisateľské dielne, tvorba posterov, kreslené artefakty...).
  7. Divergentné úlohy (žiak môže využiť svoju tvorivosť, predstavivosť, fantáziu...).
  8. Zmena pracovného priestoru (statické aktivity na mieste sa striedajú s pohybovými aktivitami v priestore).
  9. Možnosť vyjadriť svoj názor, postoj (učiteľ postoje nehodnotí, môže začať diskusiu v triede na danú tému, aby mal žiak možnosť konfrontovať svoj názor s názormi rovesníkov).
  10. Možnosť pýtať sa (otázka žiaka sa nehodnotí ako nevedomosť, ale ako prostriedok učenia sa).
  11. Možnosť vyjadriť svoje pocity.
  12. Možnosť získavať spätnú väzbu a na jej základe robiť korekcie (projekty, postery, prezentácie, slohy...).

Počas dvoch rokov vzdelávania ŠKTM som pri uplatňovaní naučených metód zažívala úspechy i neúspechy a narazila som na mnohé problémy a obmedzenia. Vyplývali z príčin:

  1. objektívnych

a. legislatíva (štátne školy nemajú takú slobodu, aby si mohli redukovať obsah učiva,    upravovať čas týždenných úväzkov učiteľov, finančne  oceniť učiteľov inovátorov...),

b. vnútorná organizácia školského života (jednohodinová časová dotácia, chýba blokové vyučovanie, vysoké počty žiakov v triedach...),

c. školská klasifikácia (vieme merať a hodnotiť výsledné produkty žiakov, ale nemáme nástroje na meranie a hodnotenie procesov, ktoré u žiakov počas učenia sa prebiehajú),

d.  nepochopenie zo strany žiakov a ich rodičov (každá zmena je ťažká, pre mnohých žiakov je pohodlnejšie byť v anonymite triedy počas tradičného vyučovania, bez neustálej kontroly aktivity učiteľom či spolužiakmi. Rodičia preferujú viac vedomosti a známky svojich detí ako zručnosti v oblasti personálnej a sociálnej.).

  1.  subjektívnych- náročnosť prípravy (najmä časová).  Učitelia sú počas pracovného týždňa zaťažovaní ďalšími administratívnymi činnosťami, krúžkovou činnosťou, vedením triednej agendy, tvorbou školských projektov, nácvikom programov, že im ostáva málo času na to najdôležitejšie – prípravu na vyučovanie.

S týmito problémami sa stretávali všetci kolegovia našej školy počas spoločného vzdelávania. O to viac oceňujem, že sa nevzdali, hľadali riešenia a na každom stretnutí obohacovali ostatných o svoje skúsenosti, poznatky, rady. Navzájom sme sa inšpirovali, jeden od druhého učili a spoločne hľadali riešenia problémov.

Na vzdelávanie sa učitelia prihlasujú z rôznych dôvodov. Niektorí preto, aby zvýšili rating svojej školy v regióne, iní kvôli zbieraniu kreditov potrebných na zvýšenie mzdy . Sú aj takí, ktorí chcú spestriť vyučovanie žiakom, aby sa nenudili. Ja si však želám, aby jediným dôvodom vzdelávania učiteľov bolo zvýšenie ich kvalifikovanosti, ktorú využijú na vybavenie absolventov základnej školy kľúčovými kompetenciami. Aby z našich škôl odchádzali mladí ľudia schopní uplatniť sa na trhu práce i v živote. Kriticky mysliaci, tvoriví, citliví, kooperujúci, flexibilní, komunikatívni....

Ďakujem lektorom Občianskeho združenia Orava za možnosť zúčastniť sa ich vzdelávacieho programu, za ich profesionalitu a ľudský prístup. Želám im, aby boli úspešní vo svojej práci a rozširovali rady žiakov a škôl, ktorým to myslí.

A nám všetkým prejem, aby bolo 21. storočie storočím, kde je rozum a srdce v rovnováhe !

 

Banská Bystrica 15.12.2010                                                                     Mgr. Iveta Dlhošová